Predsmrtný kľud

Prešla ďalšia minúta a myslíš na smrť, bez strachu vkĺzla tá myšlienka nebadane, podvedome sa chytáš spomienok, slov a viet, nevidíš temno, ale zatiaľ ťa jas nepohltil, pár otázok o zmysle žitia máš v hlave, v ústach stále pár slín, na začiatok hlavu neukladáš do dlaní ubolenú, exil nevyjednávaš, šachy nechávaš nedohraté, len ventilátor hučí a sála teplo do miestnosti, zvírený prach lieta priestorom neviditeľne, rádio stíchlo, zhaslo ústa spevákov, správa o tlkote srdca prenikla mozgom, všetko je ukryté v myšlienkach srdca, kolobeh krvi blúdi nemým telom, vo vyprahnutí si vychutnávaš pery či náhodou nevyschli vo svojej túžbe, chrbtica narovnaná, vyrovnaný charakter, zima behá telom, ako elektrina, šum pohasína v diaľke ticha, nočné hodiny stíchli na čierny kód, ozajstná dilema sa znova začína, prasknuté vedenie vedomia rastie, nemý krok a spätný falš a prevrátená stránka, vzduch je nehybný v útrobách tela, úzkosť zviera city a mätie ich, obyčajné významy sa strácajú významom, bezprávie a lacný výraz tváre, nutné návrhy na počiatku zastavení, minulé pohyby sa vracajú oscilačným tempom, bez koordinácie tancujú v rytme, bludisko nálad kdesi v nočných notách tmy, opäť tá istá historka o vychladnutom čaji, zmena sa nedá čakať dnes neprichádza, iba zima v spodnom prádle noci, bez negližé sa tvári zraniteľne, tá potvora dostane k ránu každého, nikto nespí, všetci sú zvedaví, nemá snáď právo nikto zavrieť oči, oči domov, zabuchnuté okenice vín večerných pohľadov, samotárov hviezd, záplata na kabáte znovu nič nerieši, zmýlila sa vláda, má schodok vo vedomí, nutný, jasný a pravdivý, ekonómia trvá, večne sa strieda deň s nocou, tých pár riadkov je vlastne zbytočných, čo malo zmysel zostalo utajené v tme, svitanie dnes neprichádza, je nepripravené, bárka s lampášom nenájde breh, všetko sa stráca vo svite mesiaca v odlesku na mori je krajší odtieň, kto ho pohladí pohľadom čakania, oči nevidia, sú zastreté vidinami nocí, a kuvik mlčí, necháva sa oklamať, ruka plynie nevedomá, podchvíľou sama budí sa strachom zajtrajška a predsa nemohúci výraz, v kŕčoch drží prsty, iba niekoľko slov takých podstatných, v zákrutách slov stráca sa chuť, nekonečno blúdi v každom, trvalo svit sa prebúdza umelým žiarením, bolesť precitnutia sa ukazuje silná, stádo máva rukami a nechce tušiť chvíľu vyprahnutia, čas návratu, do dlaní tvoriacich, ako do rúk Tvorcu, smäd pohasína, čas sa nachýlil, oči unavené posledný krát zrú... chvíľa návratov sa vracia, nutne...