Rozvláčne pochybnosti

Končekmi prstov sa dotýkam chladu, v bezbolestnom dotyku trvám, plyniem vo vetre času, v pohybe pier sa budí noc, trápením sa dotykmi vytváram, nepoznám podstatu nových dní, blúdim farbami predsiení v nedohľadne, kde piloti stratili navigáciu, ovce už nepotrebujú pastierov, mnohé spadli strmhlavo do priepastí, pastieri bez máp viedli stádo, košiare boli plné a spokojné do času, pastva bola živá a svieža, občerstvila skrehnutých a hľadajúcich, až pastieri prirýchlo zabudli a púšť neskončila, napäla krídla búrke, zrnká piesku vnikli do súkolí, rozbili sa okná, narovnali priamky, silnejúci pach sa strácal vo vedomí, ako hrdina na filmovom plátne, hodinky tikali a neskrotený deň sa nikdy nedal zastaviť, v spriatelených dušiach nachádzal útulok, v kvapkách rosy budil svitanie s prvým spevom vtákov, v tichu rán s noblesou ranných hmiel, so zelenou lúkou a tancom víl vo zvuku ozveny vodopádu rozprestreté ticho, v mysli neprekročené hranice, budúcnosti fráz nedostatočné argumenty padajú zo striech, kroky pripomienok navnadené túžbou pretvárajú cesty netušiace, všetko je jednoduché a pálčivé, symfónia znie, nerozplynuté takty blúdia od ucha k uchu, pri srdci troskocú, nemý Beethoven sa cíti mondénne, počuje stereo a čistí mu uši, v radovaní ani nevie, čo ukladá notami, bodky a omaľovánky riadkov, s chuťou vína nachádza súznenie rozvláčne sťa alpské ľadovce, vo víre lístia precítené pohľady, simultánny preklad klebiet ukrytý pod poduškou z nadýchaných záclon v apartmáne prírody, molekulárny proces, v skúmavkách stromov kynie obloha a skrýva svoje pocity a rozčarovanie, čo buble ako jarný potok, príťažlivosť sa dotýka telies a ich kolobeh plynutia núti blížiť sa k sebe, stratený náhodný paradox s individuálnou procesnou chybou v partikulárnom absolvovaní bezpredmetných škrupúľ, v nánose prechodu k podstatnému ťa pripravuje o spánok, v neskončenom spánku na ľavom boku, v odlesku bokov slečny v béžovej sukni s vypnutou hruďou, čo tvoju myseľ nútila k zamysleniu a tvoj pohľad k nevyhnutiu, býva zahalený rúškom mystickej glorioly a ty sa jej dotýkaš zatiaľ ešte nie natoľko chlipnými očami a ruky v kŕči zovreté vytvárajú ten zbožný obraz, na aký sú zvyknutí a vidieť chcú karikaturisti anti - života, nie umelci bytia, s ozajstnou gloriolou, nad bytím vedomia, v ich tieni sa odrážajú bázlivé komploty, nudné titulné stránky s fotkami, klebety noci o ktorých radi vravia aktéri, pátos v žilách bez dávky s vedomím čistým, ranný dážď prikrýva spomienky, v absolútnom prepade a stretnutí dvoch tvárí na prelome dvoch dní, je čas pred polnocou a v ňom len tak plynieš, budíš sa v zotmení, o štvrť na šesť už dnes nie je tma, nebrániš sa, nemáš dôvod zapínať rádio, toto je pohľad a realita súzvuku, v niekoľkých matoch odovzdaných, noc ti zas nič nehovorí a nezobúdza sa v prebudení, krik na uliciach v tichom pochopení.