Príbeh o Stromčeku II.

Autor: gabo burdej | 31.5.2006 o 21:34 | Karma článku: 2,98 | Prečítané:  1196x

V tom čase stromček spoznal akýchsi neznámych. Vraveli, že sa starajú, majú za úlohu, pomáhať a privádzať ľudí k šťastiu, naplneniu a zmyslu života a rozhodli po dohode so stromčekom, že sa oň postarajú. A on už vlastne vysoký, aj keď zraniteľný strom, cítil niečo vo vnútri, čo ho napĺňalo úžasným pokojom, že je to dobré a že je to jeden z najsprávnejších smerov života, aj keď nie pre každého.

 

A tak čas opäť plynul. Stromček vystrel svoje skrehnuté vetvy. Za krátky čas sa z neho stal akoby motýľ vyliahnutý z kukly a i niekoľko iných stromov, ktoré dovtedy nepoznal, spolu s ním na chvíľu našlo ten istý smer života, aj keď každý bol vlastne iný, ale tu zase akoby splývali do jedného veľkého tieňa usmerňovanej rozmanitosti.
Čas míňal svoje ošúchané denáre a aj stromy, nielen stromček museli niekedy aj neradostne a musíme priznať, že aj nezmyselne, nastaviť svoje konáre, aby boli trošku skrátené. Mnohé zárezy neboli správne, urobili jazvy a viac škody ako osohu. Ale stromček, i keď sa vo vnútri búril, dôveroval. Snažil sa dôverovať, že je to správne, aj keď to mnohokrát veľmi bolelo. Nie neplakal, to nikdy, plakať už skoro zabudol. Slzy stratil pri tragédiách tých svojich blízkych, ktorí kedysi rástli vedľa neho. Nevzdával sa, snažil sa zušlachťovať hlavne sám, keď videl okolo seba, že tí, ktorí sa mali o neho starať, žijú len sami pre seba, vo svojej vodcovskej sleposti a namyslenosti, ale jednako im neuniklo to, čím sa stromček stáva aj napriek ich absencii. Je stále viac a viac obľúbený u iných stromov. Tie sa na neho obracajú v rôznych svojich potrebách a ťažkostiach, aby im poradil, či skúsil pomôcť. Stromček sa snažil, aj keď nie všetko dokázal, bol otvorený ku každému, kto ho o čokoľvek požiadal. Vytvoril priestor pre vstup ostatných a ukázal im slobodu konania, ukázal im v prvom rade svoje vnútro, aby vedeli, že nehrá dvojakú hru a preto ho mali radi.
No už vtedy tí, čo sa mali o stromček starať, chodili okolo neho so zamračeným obočím, nedovoľovali mu to, čo ostatným, kontrolovali ho neustále, nie preto, aby videli či sa mu darí a môže v pokoji rásť, ale iba kvôli tomu, aby mu dokazovali svoju nadradenosť a všemohúcnosť. Začali mu vytýkať veci o ktorých ani nemal tušenia, mysliac si, že on je stredobodom všetkého diania, - ako veľmi sa mýlili - a tak na neho zvaľovali všetky vzniknuté nedostatky vzniknutej lesnej škôlky, že iba on za ne môže. No stromček, keďže si vo svojom srdci a vedomí bol istý, že všetko to sa ho netýka, kľudne stál na svojom mieste s čistým svedomím. A ako je to vždy, ticho pred búrkou vrcholilo, až sa celkom prevalilo. A vtedy jeden z tých, čo mali sa o stromček starať, bol to vlastne obyčajný poskok, vraví stromčeku v jedno ráno: „Tu už nebudeš rásť, my ti to nedovoľujeme“! A dodal niekoľko trápnych, akoby vysvetľujúcich viet, či argumentov a odišiel. Stromček sa ani nepohol. Ten, o ktorom nikto nič zlé za celú dobu nepovedal, ten ktorému nikdy nič zlé nevytkli, nesmie viac rásť.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dane budú nižšie. Kto ušetrí najviac?

Zmení sa daň z príjmov aj nezdaniteľné minimum.

Stĺpček Petra Schutza

Černákov pardon dokonale zapadá do absurdity aj zmenkového príbehu

Dôkazový stav sa zdá byť silný.


Už ste čítali?