Príbeh o Stromčeku

Autor: gabo burdej | 30.5.2006 o 22:22 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  1525x

Bol raz jeden svet a v ňom, v tom veľkom svete, jedna malá, ale krásna krajina. Vlastnila všetko. Krásne hory, nádherné vysoké skaliská i menšie údolia zaliate rannou hmlou, či bystriny, potoky i veľké rieky. Snáď jediné, čo tej krajine chýbalo, bolo - more. Lež, tôňa lesov, tie nedozierne horizonty stromov, že chýba, dávali zabudnúť. 

 

V tej krajine, ako všade inde na svete, žili ľudia. Každý so svojim osudom prežíval svoj život. Tak ako na svet prichádzajú deti, tak isto večer, čo večer na nebi vychádzajú hviezdy i mesiac, aby osvetľoval noc, tak obyčajne a predsa možno aj pre niekoho zázračne, na jednom úbočí, či stráni, vyrástol maličký strom, vlastne stromček.
Sprvu nevnímal okolitý svet, bol maličký, nevidel pred seba a čupel vo vysokej tráve pokojný, lebo ešte nepoznal nástrahy života, netušil nič o ostrí sekery, či píly, nepoznal zraniteľnú ruku človeka, ktorý vo svojej zlobe a namyslenosti, pre nič za nič, dokáže lámať konáre a ničiť všetko živé.
Tento stromček, deň za dňom prežíval radosť a pokoj. Slnko svietilo pre všetkých rovnako, tak i pre neho, aj keď sa čupil nízko od ostatných. Čas plynul vo svojej nezadržateľnosti, ako mraky na oblohe hnané silným vetrom, ako voda tečúca na jar z bystrín svojou mohutnosťou. Tak isto rástol stromček k nebu, k jeho belasým výškam. Už i on sa dokázal rozhliadať vôkol seba. Učil sa pomaly spoznávať všetko, čo sa ho podvedome dotýkalo. Všetky stromy, ktoré rástli okolo neho, každú trávu, aj keď v páľave slnka často schla, kríky, zvieratá, včely, muchy, vlastne všetko, čo sa okolo neho za celý deň mihlo.
Vedel už postupne rozoznávať, že nie všetky muchy sú príjemné, spoznával vôňu kvietkov, ktoré jeden deň nádherne voňali a za pár dní zostala z nich len obyčajná stonka, či byľ podobná tráve. Vnímal pre neho ešte možno trochu nepochopiteľné podoby, počas celého roka. Nevnímal to iba na sebe, na sebe dá sa poznať mnohé a dôležité, ale on poznával na druhých, že najprv sa na konárikoch mihnú malé púčiky, ktoré postupne ožívajú, až z nich vypučí nádherný kvietok, do ktorého skrýše zlietajú sa pracovité včely, ale onedlho aj tieto nádherné a voňavé kvietky opadnú, aby mohli uvolniť miesto plodom, každý vo svojej rôznosti, tvare a kráse.
To bolo naraz prekvapení pre stromček. On nebol samotár a pozorovateľ, o chvíľu, ako sa svojou výškou týčil nad kríky, nebolo tvora, ktorý by si ho nevšimol. Každý mu bol naklonený, každý ho mal rád. On cítil, že je obľúbený, ale nenechal sa premôcť pýchou, veď vedel, že je rovnaký, ako všetky iné stromy a oni poslušne rastú a snažia sa byť užitočné.
A tak čas plynul stále ďalej. Ročné obdobia sa striedali, nielen tie, ale i osudy sa napĺňali i stromček, aj keď už bol väčším stromom, bol nútený prežívať rôzne tragédie tých najbližších, ktorí rástli a žili vedľa neho a spolu s ním. Cítil svoju bezmocnosť a zraniteľnosť, akoby nezmyselnú obmedzenosť. Často sa búril vo svojom vnútri, no nenachádzal odpoveď. Ešte nebol dospelý, aby bol schopný pochopiť a nepýtať sa prečo?! Mnohokrát stromček stál so zvesenými vetvami a tí, čo ho stretali, či rástli vedľa neho, nechápavo krútili hlavami, čo sa sním deje. I keď nie všetci, dôverovali mu a dúfali, že jeho situácia sa zmení a zlepší a on bude opäť šťastný.
   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dane budú nižšie. Kto ušetrí najviac?

Zmení sa daň z príjmov aj nezdaniteľné minimum.

Stĺpček Petra Schutza

Černákov pardon dokonale zapadá do absurdity aj zmenkového príbehu

Dôkazový stav sa zdá byť silný.


Už ste čítali?