reklama

Svätá Terézia z Lisieux

V pondelok uplynulo 110 rokov od úmrtia Terézie Martinovej, pre nás známej skôr pod pod menom Terézia od dieťaťa Ježiša. Ponúkam iba malý vhľad do jej krátkeho, ale o to zaujímavejšieho života, a jej prínosu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)

Pri počutí mena sv. Terézie z Lisieux, sa nám možno v mysli vybaví podoba mladej svätice na sladučkom obrázku, ktorá drží v náručí ruže. Po jej kanonizácii a po následnom vydaní jej autobiografických spisov, sa obrázok „bábiky s ružami" dostal do eskimáckych iglú, do chatrčí periférií a stanov kočovníkov.
Tento možno trošku infantilný obraz, nás zavádza pri komplexnom pohľade na Terezku, ktorá skutočne bola a sama na sebe prežívala, že je dieťaťom Božím a ako sa budem snažiť ukázať na niekoľkých momentoch jej krátkeho života a na tom, čo po sebe zanechala, že jej spiritualita vychádzala z absolútneho detinského odovzdania sa do rúk Otca.
Preskočíme obdobie Terezkinho detstva, aj keď slovo detstvo musíme dať do úvodzoviek, pre už hore spomenuté okolnosti.
Na Karmel vstúpila ako 15 - ročná. K najdôležitejším prvkom jej vnútornej formácie patrili - samozrejme okrem Svätého Písma - spisy sv. Jána z Kríža. „Koľko poznania som načerpala v dielach nášho otca Sv. Jána z Kríža". V týchto spisoch sa Terézia stretla s hlavným črtami jej budúceho života, čiže vydaním sa Láske, Láske Božej. „Vzdať sa láske znamená, vydať sa úzkostiam všetkého druhu".
Duchovný prínos sv. Terézie je neprehliadnuteľný. „Vedela, že Boh sa môže bez nej zaobísť: čo mi na tom záleží, či ukážem túto cestu dušiam ja, alebo niekto iný? Len keď jej niekto ukáže, že na nástroji nezáleží". Snažiť sa pristaviť pri všetkých jednotlivých momentoch jej náuky, by si žiadalo desiatky prednášok, hodiny seminárov. Len heslovite môžeme spomenúť niekoľko hlavných a z jej učenia známych prvkov spirituality, je to: cesta malosti, cesta duchovného detstva, cesta nenápadných skutkov, ktoré obetuje Bohu, jej veľká túžba byť misionárkou, ktorá samozrejme nemohla byť naplnená konkrétne, pretože žila v kontemplatívnom kláštore, ale mnohé svoje obety prinášala práve za misionárov a nakoniec, čo nám môže znieť až trošku paradoxne, bola vyhlásená za patrónku misií, aj keď nikdy neopustila múry kláštora.
Ďalej, je to cesta jej vnútorného očisťovania. Terézia prežívala na sebe to, čomu hovoríme terminológiou sv. Jána z Kríža - „noc ducha." „Vo veku šestnásť, či sedemnásť rokov, žije Terézia svätým Jánom z Kríža, Výstupom na horu Karmel a Duchovnou piesňou". Je to vnútorné očisťovanie, oslobodzovanie sa od všetkého toho, čo nie je Boh, od toho, čo odvádza človeka od pozornosti a zamerania od Boha. Tento stav je doprevádzaný vnútornou samotou, vyprahnutím, opustenosťou, kedy si človek ešte neznalý pripúšťa myšlienku, že Boh sa od neho vzdialil pre nejaký hriech, či nedokonalosť. Je to odňatie akýchsi privilégií Božích, ktoré sv. Ján z Kríža nazýva, že Boh si svoje dieťa, čiže človeka vydaného sa na cestu duchovnej dospelosti láska vo svojom náručí, zahŕňa ho svojou priazňou, drží ho ako matka vo svojom náručí, ale tento stav netrvá večne a Boh túto náklonnosť odníma, ale od človeka sa nijako nevzďaľuje. Tento prechodný stav, ktorý môže trvať rôzne dlho, núti človeka kráčať vo viere, ktorá jediná ostáva. Terézia prežívala tento stav až do smrti a vrcholil pokušeniami proti viere a nádeji.
Mohli by sme písať o tomto veľmi veľa, ale nebolo by to podstatné z učenia sv. Terézie.
Svoj pohľad by som chcel skôr zamerať na dva aspekty, ktoré sa mi zdajú dosť dôležité pre nás ľudí dnešnej doby, nakoľko ich aktuálnosť ani po sto rokoch nestráca na svojej aktuálnosti. Chcem spomenúť Terezkinu „odovzdanosť" a prínos v objavení „Boha milosrdenstva a Lásky" a prax jej modlitby.
Boh milosrdenstva
Prax života a askéza 19. storočia bola negatívna: všetko záviselo na tom, ako veľmi sa človek pokoruje pred Bohom, aké veľké skutky telesného umŕtvovania koná a podobne. Služba Bohu znamená, neustále sa očisťovať a napravovať, čiže táto cesta k Bohu bola daná tým, že pred Bohom konáme skutky, ktoré si on žiada a je na nich závislý. Terézia si veľmi dobre uvedomovala, že toto asi nebude jej cesta, ale pochopila, že jej cesta ku svätosti na tomto stáť nebude. „Vedená vernosťou pokúšala sa o obvyklé umŕtvovania, nosila krížik s klincom, ale keď hneď cítila bolesť, pochopila, že toto od nej Boh nežiada".
Preto hľadala a objavila niečo nové, objavila Boha milosrdenstva, Boha - Otca - Lásku, pre ktorého môže ona - dieťa žiť a milovať a pomáhať ukazovať svojim príkladom cestu nasledovania iným. Terézia objavila Boha - Lásku, ktorá sa musí rozdávať, rozdávať zadarmo. Už to pre ňu nie je len Boh -Spravodlivosti, ale Boh - Milosrdenstva, ktorému sa celkom odovzdáva. Sama hovorí, že jej poslanie spočíva: „Cítim, že moje poslanie začína, mojím poslaním je pôsobiť, aby Pán Boh bol milovaný tak, ako ho milujem ja. Akej ceste chcete učiť duše? Matka, je to cesta duchovného detstva, je to cesta dôvery a úplného sebaodovzdania".
Mnohokrát sme sami na sebe zažili akúsi nútenú uniformitu, pohľad, ktorý nám bol vnucovaný, tradíciu zaužívanú v ráde. Novosť Terézie sa prejavuje aj v tomto. Terézia si verne zachovávala svoje povinnosti a plnila ich poslušne. „Celú pozornosť svojej duše uprela k úlohe, nech bola akákoľvek: prášenie pokrývok, zametanie schodišťa, či apoštolát. V tejto oblasti je obzvlášť spoľahlivá a práve preto, že bola spoľahlivá, nikto si jej nevšímal". Jej životná prax predstihla absolútne formalizmus nášho žitia. Naša doba ešte stále neprijala novosť učenia II. vatikánskeho koncilu, ktorý sa pokúsil zničiť, či zanechať všetko, čo bolo iba zbožnou praxou a s konkrétnym bytím človeka milovaného a stvoreného Bohom, nemalo nič spoločné. Možnože sa pristihneme pri tom, že si Teréziu predstavíme ako tú, ktorá našla v reholi pohodlie, slepo dodržovala poslušnosť, aby bola v očiach predstavených pekná a inak si robila čo chcela. „Ježiš nežiada veľké činy, ale iba odovzdanosť a vďačnosť". Nie, Terézia bola novátorkou, bola si vedomá svojich práv a povinností, ale nič vedome nezneužívala. „A to je teda všetko, čo od nás Ježiš požaduje, on vôbec nepotrebuje naše skutky, ale iba našu lásku". Tento náš pohľad, by nás uvádzal do laxného vedomia, že zdanlivé nepatrnosti rehoľného života, zamieňame za akési ľahké prispôsobovanie si svojich nárokov na seba, ktoré nás majú viesť k dokonalosti a po vzore Terézie vnímané detinské slabosti, či lenivosť a tak sa jednoduchosť a prostota života zredukuje na akúsi zlatú strednú cestu a na umelú všednosť. „Stačí uznať svoju ničotu a zveriť sa ako dieťa do náruče dobrotivého Pána Boha".
Terezkina novosť je naopak, aj keď postavená na spomenutom, že jej videnie Boha bolo videním dieťaťa, ktoré ale ona dokázala konkrétne prejaviť v živote a v učení, ktoré zanechala. Jej videnie Božej pravdy je bez predsudkov. Ona nie je formalistkou, práve naopak, privádza k čistote a neporušenosti evanjelia, očistenej od nánosu prispôsobovania a relativizovania.
Terezkina modlitba
Pre Teréziu bola modlitba neustálym cvičením sa v láske, tým ale neuberá dôležitosť úkonu modlitby, ale znamená to, že to, čo má cenu, či sa jedná o akciu, alebo kontempláciu, je láska. „Všetkou mojou silou je modlitba a obeť. To sú nepremožiteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Môžu sa dotknúť duší oveľa viac, ako slová". Je zaujímavé, že v spisoch sv. Terézie, nie je modlitba niečím hlavným, okolo čoho sa všetko ostatné odvíja, ale aj napriek tomu, celý jej život celá jej „malá cesta" dôvery a odovzdanosti, zabúdanie na seba, nie je nič iné, než vyjadrenie modlitby, ktorú žila. V jej spisoch nenájdeme stupne modlitby jej duše, ani iný jasný vývoj, napr.: od modlitby ústnej, k modlitbe rozjímavej, od modlitby rozjímavej ku kontemplácií a pod. Napriek všetkému je jasné, že prechádzala vývojom vo svojom spôsobe modlitby. Je citeľné, ako prežívala konkrétne prechod od modlitby útechy a citov, k modlitbe vo vyprahnutí - modlitbe vyprahnutosti, ktorá vedie k upevneniu cností a viery. „V čase vďakyvzdania, keď je v nej náš Pán prítomný, zakúša Terézia ešte o niečo väčšiu vyprahnutosť, takže nakoniec volá anjelov, aby to jej úplne vyprahlé vďakyvzdanie „napravili". „Volám Pannu Máriu a svätých", hovorí, „aby Ježišovi niečo povedali, pretože ona mu nehovorí nič". Modlitba a neochabovanie v čase vyprahnutosti, ktorý bol časom očisty, znamenal, žitie modlitby čistej viery a lásky. Je nutné opäť pripomenúť, akou veľkou pomocou na tejto ceste jej bol sv. Ján z Kríža, Terézia na sebe prežívala to, čo Ján zanechal vo svojich komentároch a spisoch, očistenie zmyslov, citov, čisté nazeranie, oslobodenie sa od náklonnosti k tomu, čo nie je Boh.
Terézia nie je schopná vo svojom vnútri povedať Ježišovi absolútne nič a ani Ježiš jej nič nehovorí. Je to iba mlčanie. „Niekedy, keď je moja myseľ tak vyschnutá, že z nej nemôžem vydolovať ani jednu myšlienku, aby som sa spojila s Bohom, hovorím veľmi pomaly „Otče náš" a potom anjelský pozdrav. Tieto modlitby ma uchvacujú, živia moju dušu oveľa viac, než keby som ich stokrát odriekala bezhlavo..." Zažívala skúsenosť čistej viery, v ktorej miznú všetky psychologické opory, duchovné posily a útechy. Aj napriek tomu a nie v protiklade, je modlitba celkom naplnená. Terézia prechádza - tu dokážeme vnímať vývoj jej vnútra - od modlitby chápanej ako prosba, v ktorej môže dostať všetko o čo žiada, k modlitbe, ktorá je predovšetkým vďakyvzdaním. Takto chápaná modlitba, je v danom okamžiku pre ňu najvyššou modlitbou. Je to skutočne skúsenosť vývoja jej modlitby. Spojuje vyjadrenie väčšej duchovnej zrelosti človeka, ktorý prestáva do stredu modlitby stavať prosbu, ale podstatou modlitby sa stáva vďakyvzdanie a Božia chvála. Pritom je aj naďalej dôležitá prosebná modlitba, stavia ju však na druhé miesto a vstupuje do modlitby vďaky a chvály. Pre Teréziu je modlitba vzletom srdca, hnutím lásky. „Celkom prosto hovorím Pánu Bohu to, čo mu chcem povedať, bez krásnych fráz a on mi vždy rozumie!... Pre mňa je modlitba vzlet srdca, je to prostý pohľad k nebu, je to zvolanie vďačnosti a lásky v skúške i v radosti. Skrátka, je to niečo veľké, nadprirodzené, čo mi rozširuje dušu a spojuje ma s Ježišom". Nie je pre ňu dôležité ani miesto, ani začiatok modlitby, ale je to myšlienka, ktorá neskôr môže, alebo nemusí vyústiť v úkon lásky. Od prvého okamžiku je to pre ňu hnutie lásky, vzlet srdca, okamžik uzobrania. Terézia, ktorá sa mnohým zdá až príliš sentimentálna a sladká, nám zanechala hlbokú spiritualitu v duchu evanjelia. Je príkladom pre dnešný svet, pretože spojuje lásku, tak hlbokú a skutočnú s cestou úplnej dôvery.
Je zaujímavé a fascinujúce, že ona, ktorá tak nesmierne trpela, nielen fyzicky ku koncu života, ale hlavne vnútorne, kedy nepociťovala žiadne útechy, ale iba vyprahnutosť, zanechala po sebe „dielo života", ktoré nenecháva ľahostajným človeka, ktorý prežíva svoj vnútorný vzťah s Bohom.

gabo burdej

gabo burdej

Bloger 
  • Počet článkov:  296
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu